Aj slová ktoré už odvial vietor, môžu zanechať stopy.

Autor: Darina H. Lacková | 5.8.2013 o 15:19 | (upravené 5.8.2013 o 15:25) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  104x

Úvaha

 

Slová. Denno-denne ich vyslovím snáď tisícky. Málokedy si však uvedomujem ich silu. Veľakrát som povedala niečo nepremyslené a hlúpe. Miliónkrát urobím rovnakú chybu. A či nie som schopná vziať si z toho nejaké ponaučenie? Keď však  raz niečo vyslovím, ťažko to vrátim naspäť. Hneď po vyrieknutí týchto slov si v duchu nadávam do babrákov, a najradšej by som sa prepadla pod čiernu zem. Môj jazyk je časovanou bombou, ku ktorej hľadám ovládač. Keď sa rozhovorím, nie je mi konca kraja, žiadna téma nezostane opovrhnutá. Najhoršie ale ostáva to, keď sa chcem vyjadriť k téme, o ktorej nemám ani páru ani slychu. Čo potom? Pre mňa ani toto nie je problém. S politickým úsmevom vyrieknem zopár trápnych všeobecných odpovedí. A čo na tom, že sa  nehodia k situácii ani k téme? Všetko samozrejme zaklincujem rehotom, a myslím, že sa na to zabudne. Ale to, aký som zanechala dojem,  je už vec druhá. Aj takýmito slovami však ubližujem. Nielen okoliu, ale aj sebe. Málokto chápe dvojzmyselnosť rapotačiek, a to nasledujúce trápne ticho, mi je odpoveďou na to, aké „múdrosti" mi vyšli z úst. Raz darmo, mlčať je zlato. Alebo by sa viac hodilo,: Ak nechceš povedať niečo múdre, radšej nehovor nič.

Pár faciek dostanem aj pri slovách vyrieknutých z lásky a nenávisti zároveň. Že sa v tejto vete nachádza protiklad? Vzťahy sú komplikované. Prečo nerozmýšľam nad tým, čo hovorím?!! Ovládali ma city..., - hlúpa výhovorka. Pri hádke som chcela mať navrch. A ak sa to aj niekoho dotklo, -je jedno či mňa, alebo generála Rapotku stojacemu oproti mne-, nedáme to najavo. Je po slovnej bitke. Zanechala rany horšie, ako po údere palicou. A ospravedlnenie sa zamieta. Zrazu nemám čo povedať. Škoda.

Slová sú ale aj niečo iné ako zbraň. Majú silu potešiť, rozveseliť alebo zabrániť trápnemu tichu. Majú nevšednú a tajomnú moc.

Viackrát ma napadlo, aké pocity prežívajú nemí ľudia. Určite nepríjemné, plné hendikepov. Nemajú možnosť skákať do reči, majú väčšiu šancu uvážiť ako zareagujú na to, alebo ono. Áno, mohli by mi dať cenné lekcie. Napríklad by ma naučili, uvažovať nad tým, ako správne zvolím formu otázky  alebo odpovede, prípadne tónu hlasu, mimiku i gest.  Nemí ľudia sú niektorým hlupákom na smiech. Ale mali by sme ich všetci obdivovať.

Jedno je isté. Slovami môžem raniť i potešiť. Mám prchkú povahu, v hneve dokážem povedať veci, na ktoré by mi inokedy chýbala odvaha. Na takýto druh odvahy nie som hrdá. Nie som v tom sama. Na svete je nás s takýmto „talentom" viacero. Tak pozor na ústa! Lebo čo raz vyriekneme, nevezme len vietor. Niekoho to zraní, a možno si to bude aj dlho pamätať, hoci my si to neuvedomíme. Ale slová nie je možné vrátiť späť do úst. Aj takto sa dá raniť nepremysleným táraním alebo mudrovaním.

Hoci, potešiť a pochváliť zvládnem viac ako dobre!  Ale len moje svedomie je svedkom toho, či je za tým úprimnosť alebo faloš. A čo z toho vyplýva? Som iba človek a robím zbytočné chyby, na ktoré sa ťažko hľadá ospravedlnenie. Do budúcnosti mám snahu polepšiť sa. A len čas ukáže, ako sa mi to podarí....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?