Dokážem sa zmôcť len na chabé prikyvovanie hlavou a letmý zúčastnený úsmev. Nevšimla si, že duchom a mysľou som niekde ďaleko. Hovorí ďalej.
Iný deň, iná osoba sedí oproti mne, a teraz rozprávam JA. Zmenilo sa niečo? Nie. Rozprávam o svojich patáliách, radostiach posledných dní, počas ktorých sme sa nevideli. Ale čo druhá strana? Má rovnaké príznaky ako ja, keď som počúvala kamarátku číslo jedna. Mená nie sú podstatné. Na čo sú mená, keď ani len príbeh ktorý rozprávajú, nie je „zaujímavý"?
Príbehy sú zaujímavé. Aj ľudia, ktorí ich rozprávajú. Na naše problémy si vždy nájdeme čas i riešenie. Chvíle, ktoré prežívame a ľudí, s ktorými sa spájajú....tých nenahradíme.
Preto je na mieste uvedomiť si....na čo rozprávame keď niekedy nie sme počúvaní, alebo naopak prečo nepočúvame, keď nám rozprávajú?
