Ruky beštie

Autor: Darina H. Lacková | 16.5.2015 o 10:32 | Karma článku: 3,49 | Prečítané:  228x

Akákoľvek zhoda s menami, miestami či udalosťami je čisto náhodná. Príbeh je fikciou, ktorú som si vymyslela.

Do výstavnej časti prírodovedného múzea vstupujeme popod drevenú mohutnú zárubňu, kde však dvojkrídla dverí tvoria mamutie kly. Návštevníci kráčajú po roky krokmi ničenej drevenej podlahe, obzerajú sklenené vitríny, voľne vystavené kostry zvierat z dôb nám vzdialeným, cítia stojatý vzduch tajomna a objavov. Rozmerné drevené okná vpúšťajú dnu lúče slnka a kostry veľkých cicavcov vytvárajú na podlahe tiene. Prehliadka pokračuje. Pestrofarebne maľovaný strop vyniká svojou štruktúrou. Zlaté detaily v tvare kvetov, ktoré kvitnú uprostred pravidelných geometrických útvarov. Strop nemá ani jeden roh, krásne sa pripája ku stenám konštrukčnými riešeniami v tvare polmesiacov. Kde-tu je skrášlený maľbou s historickým rázom, tureckými ornamentmi a dobre nasmerovaným  bodovým osvetlením. Na pravej strane zoradené podľa veľkosti vypchaté slony, zebry, žirafy a nosorožce. Naľavo pri oknách kostry. Pokračujeme v chôdzi, je tu veľa čo objavovať. 
Strážnik múzea má okolo štyridsať rokov. Tvár oválnu, na výraznom čele vrásky. Vejáriky má aj okolo očí, umiestnených ďaleko od seba. Na svet pozerá dúhovkami sivomodrej farby. Medzi hrubším ryšavým obočím vidieť dve vertikálne hlboké vrásky. Na mäsitom nose jemne naklonenom doľava, nosí okuliare s kovovým rámom. Jeho tvár je nepestovaná, a z nozdier mu trčia chlpy. Vlasy, bokombrady, i brada sú ryšavé bez náznaku šedín. Zuby má krivé a zažltnuté. V brade má jamku a jazvu, ktorá sa mu tiahne štyri centimetre od spodku brady až po pravý kútik pier. Má okolo stosedemdesiat centimetrov a svojou váhou sedemdesiat kíl nepôsobí príliš mužne, ale ani vychudnuto. Má oblečenú modrú uniformu so zlatými gombíkmi a dvomi náprsnými vreckami na saku. V nohaviciach zasunutý hnedý kožený opasok, na ňom pripevnené puzdro so zbraňou. Obuté má vychodené čierne šnurovacie topánky.
Trieda prvákov vedená učiteľkou a sprievodkyňou múzea prechádzajú okolo exponátov. Na detských tvárach vidieť radosť a zvedavosť. Dvaja šibali nepočúvajú výklad sprievodkyne a robia zle spolužiačke Aničke. Drobná modroočka si rukami chráni blond vrkoče, za ktoré ju ťahajú nezbední spolužiaci. Modrá stuha, ktorú má vpletenú do ľavého vrkoča, sa jej rozpletie a padá na podlahu. Sedemročnej Anne steká po líci slza a ani nevie ako, stráca sa z dohľadu skupiny spolužiakov. Učiteľka, kamarátka sprievodkyne, kráča pred žiakmi, preto si Anninu absenciu nevšíma. Dievčatko sa v zmätku múzea stráca a rozhodne sa nájsť skupinku samo. Anna sa v múzea zatúla do skladu. Dvere, ktoré ostávajú zamknuté, sú náhodou v ten deň pootvorené. Kvôli očakávaným reštaurátorským prácam zamestnanci pár exponátov prenášajú z výstavných miestností do skladu. Anna vchádza dnu a dvere sa zabuchnú. Nevie ich malými rúčkami otvoriť, tak vyľakaná kráča vpred chodbou, ktorú osvetľuje tlmené svetlo žiaroviek. Chodba je v tvare písmena T, a Anička neistými krokmi smeruje vpravo, lebo chodba na tejto strane je viac osvetlená, a menej zaprataná vecami. Po stranách sa nachádzajú dvere. Jej nerozhodné kroky sa zhruba po piatich metroch zastavia. Stojí pred dverami, a načiahne sa za kovovou kľučkou. Zmätená stojí na ďalšej chodbe. Zatvára dvere a pozoruje priestor, v ktorom sa ocitá. Rozrušená si obzerá širokú chodbu. Na ľavo, asi meter od nej sú jedny dvere, oproti ním ďalšie. Na stenách visia obrázky zvierat, približne v strede chodby je umiestnený drevený stolík, na ktorom sú poukladané brožúry. Očami prechádza po chodbe. Obzerá si podlhovastý, vyblednutý koberec uložený na drevenej podlahe, i podozrivé zviera veľké ako ona, vypchaté a pripevnené na drevenom podstavci, v pravom rohu chodby. Vidí niekoľko dverí, z toho jedny stráži spomenuté zviera, ktoré aj vypchaté v nej vyvoláva strach. Anna počuje tlmené hlasy a pomalou neistou chôdzou otvára jedny z dverí na ľavej strane. Vchádza  do  kancelárie a našťastie je prázdna. Anna sa v kancelárii obzerá. Je zmätená, unavená a začína plakať. V tom vidí pohovku a líha si na ňu. Po pár minútach unavená zaspáva.
Nastáva rozruch, pretože dievčatko stále chýba. Učiteľka alarmuje rodičov a čaká sa na políciu. Blíži sa čas zatvorenia prírodovedného múzea. Je sedemnásť hodín, a triedna učiteľka nervózne prechádza zo strany na stranu. Ochranka múzea pozerá záznamy kamier a deti sú vyľakané. Táto situácia vyvoláva veľa otáznikov. Učiteľka je zadumaná, pretože vie o situácii, ktorá znepokojuje obyvateľov mesta už dlhší čas. Mestom sa šíria reči o deťoch, ktoré má údajne na svedomí pedofil. Polícia sa však v miestnych médiách o situácii  podrobnejšie nevyjadruje. 
Do múzea vstupuje strážnik Jozef B. na večernú službu. Zastavuje ho policajt, jeden z dvojice, ktorým bol pridelený tento prípad. Rozpráva o zmiznutom sedemročnom dievčatku i o tom,  že sa ochranke v múzeu, i jeho kolegovi podarilo zahliadnuť na kamere, že vošla do priestorov skladu, ale von už nevyšla. 
„V skladoch kamery nie sú nainštalované, musíme intenzívnejšie hľadať,“ povedal Jozef a kráča smerom k zamestnaneckej šatni. Nik netuší, že práve Jozef má najsilnejšiu motiváciu nájsť Annu. V múzeu je veľa možností kde sa mohla ukryť. 
Aničkin spánok netrvá dlho, pretože sa z neho strhne. Prekvapená zisťuje, že má zalepené ústa sivou lepiacou páskou, a ruky i nohy zviazané tenkým lanom. Je vydesená, a snaží sa kričať, ale páska nalepená na ústach jej to nedovoľuje. Cudzí muž ju hladí po celom tele, choromyseľný úsmev na nesympatickej zarastenej tvári, úškľabok naznačujúci radosť z úlovku novej obete. Ďalšie blonďavé dievčatko. Presne podľa jeho predstáv, nevinné ako anjel, a neschopné ubrániť sa mu. Jozef berie zmietajúce sa dievčatko do náručia, a snaží sa nepozorovane opustiť kanceláriu múzea. S dievčatkom na rukách je jeho pohyb ťažší ako by sa zdalo, pretože Anna vydáva nesúhlasné zvuky, a čoraz viac sa zmieta v jeho náručí. V tom momente mu skríži cestu hliadka dvoch policajtov. Cez sklad sa rovnakou cestou ako Anna dostali ku kanceláriám zamestnancov múzea. Jozef položí Annu prudko na zem, hneď vedľa steny. 
„Neverím tomu šťastiu, že som ju našiel prvý.“ 
Jeho sivomodré oči pozorujú situáciu s chladnou vážnosťou. Jedným rýchlym ťahom pravej ruky vytiahne zbraň z puzdra upevnenom na opasku, a stláča spúšť.
Rýchle výstrely a muži zákona padajú po zásahoch do hrudí, ramena a nôh na zem. Ohlušujúci zvuk streľby utíchol. Jozef si vkladá zbraň naspäť za opasok. Vyhrotená situácia, ktorá práve nastala, Jozefovi kazí všetky doterajšie plány.  
Vie jediné, musí konať rýchlo. Berie zo zeme Annu opäť do náručia. Blonďavé dievča už nevzdoruje, pretože v tomto rozruchu omdlela, čo mu len vyhovuje. Rýchlo kráča  po chodbe ako šialený. Smerom k vypchatému zvieraťu v pravom rohu chodby k dverám, ktoré znamenajú menej nápadnú cestu von z múzea. Zadný vchod poskytuje cestu k úniku. Vie, že sú tam nasmerované kamery, ale po tom, ako pred momentom zabil dvoch policajtov, už môže riskovať. Ľudia, čakajúci na príchod polície v hale múzea, stoja ako kamenné sochy. Múzeom sa ozýva šesť tlmených výstrelov. Predzvesť zlých správ. Učiteľka plače, z dispečingu vybieha ďalší strážnik v modrej uniforme. Pomocou vysielačky sa snaží narýchlo spojiť s policajtmi, ktorý šli do skladu. Všetci v hale čakajú…na druhej strane je ticho. Strážnik opakuje do vysielačky „Počujete ma? Čo sa stalo? Počuli sme výstrely,“ avšak na druhej strane vysielačky nikto neodpovedá. 
Jozef vychádza s Annou v náručí von z múzea. Zabuchnú sa za ním  kovové dvere, na ktorých vonkajšej strane je guľa. Sú na parkovisku. Neparkuje ďaleko a smeruje k svojmu sivému staršiemu modelu Opel astra. Jednou rukou ťažkopádne otvára kufor auta, a narýchlo do neho vhodí dievča. Zabuchne kufor, nasadá do auta a keďže má naponáhlo dupne na plyn. Ubehla približne hodina a Anna sa zobúdza. Je v tmavej miestnosti, po špinavých stenách sú nalepené fotky nahých dievčatiek a chlapcov. Nechápe, čo sa práve deje. Stále viac plače a zmieta sa na matraci, ktorý je pohodený v pravom rohu miestnosti. V opačnom rohu je postavená kamera.
Otvoria sa dvere. Dievča v nich spoznáva tvár muža, ktorý ju odniesol z kancelárie v múzeu. Jozef zamyká dvere a smeruje ku kamere v rohu. „Je zapnutá a správne nastavená,“ premeriava si miesto, kde leží bezbranná Anna. Pomalou istou chôdzou kráča k matracu pričom si pravou rukou rozopína rázporok nohavíc. Anna sa začína triasť strachom. 
„Milujem ťa ty blonďavý anjelik, nože poď ku mne,“ a pomaly dievčatku rozväzuje tenké lano, ktorými ma spútané ruky i nohy. „Do múzea prišla sama za mnou. Ja jej len pomáham. Mne to robili tiež, je to v poriadku, že túto pozornosť posielam ďalej,“ rozpráva si celý čas, pri tom ako ju narýchlo celú vyzlieka z modrých šiat. Nemazná sa s ňou. Dostáva sa do tranzu, z ktorého niet úniku. Po polhodine krutého zaobchádzania,  sa mladé telíčko poddá tlaku, ktorý na ňu vyvíja telo pedofilného strážnika. Nedýcha a nehýbe sa. Ruky dievčaťa sú vykrivené do neurčitej polohy. Kedysi modré oči sú teraz bez života, z nosa jej stekajú kvapky krvi, pomaly na ulepený a zažltnutý matrac, na ktorom sa tak ohavne ukončil jej krátky život.  Jozef si uvedomil, čo sa práve stalo. „Ale veď ty nemôžeš byť mŕtva,“ a pomaly si sadá vedľa nehybného tela. „Nepovedala si nie,“ šepká mŕtvej tvári a hladí ju po bledých, chladných lícach. Nechápavo pozerá na mŕtvu Annu a rozplače sa. 
Vyšetrovatelia sa dostali Jozefovi na stopu, a odhalenie zločinov, ktoré spáchal netrvalo dlho. Ukázalo sa, že hlavný vyšetrovateľ, ktorému pridelili zmiznutie Anny, mal osobnú skúsenosť s podobným prípadom. Od detstva chcel byť policajtom, pretože jeho malú sestru zhodou okolností tiež zneužil, a zavraždil pedofil. Hľadanie a usvedčovanie ľudí ako Jozef B. považoval za svoje poslanie. Naoko nenápadného zamestnanca múzea bolo za čo odsúdiť. Na svedomí mal nielen smrť dvoch policajtov a malej Anny, ale aj ďalších nezvestných piatich detí. Tie vo svojom dome vzdialenom od mesta približne trištvrte  hodinu, nakrúcal na kameru, fotil a zneužíval. Rovnako ako Anna aj oni podľahli následkom neľudského zaobchádzania. Ako preukázalo dôkladné vyšetrovanie, tiel sa beštiálnym spôsobom zbavoval v lese neďaleko od jeho domu. 
Súd udelil Jozefovi trest doživotného väzenia. Tam sa citovo chudobný pedofil so spáchanými činmi chválil spoluväzňom. Týranie a ponižovanie zo strany väzňov mal na dennom poriadku. Nestihol si odsedieť ani pol roka trvania trestu, pretože zahynul rukou rovnako nebezpečných vrahov. Dvojica spoluväzňov ukončila život sexuálneho devianta podomácky vyrobenou zbraňou a to zubnou kefkou, do ktorej boli osadené žiletky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?