Ponáhľaš sa. Ale kam? Už z rána si kávu nevychutnáš tak, ako kedysi. Ale možno si urobíš peknú fotku koláča a kávy s hashtagom mornings alebo mood. Tí z odvážnejších ju postnú, iní si ju nechajú pre vlastné potešenie v telefóne. Cestou do práce uvažuješ nad všetkými povinnosťami. Bodaj by aj nie, bez práce nie sú koláče. Hlavne tie fit a fotogenické. Ponáhľaš sa. Na ceste predbiehaš autá, hlavne tie, ktoré sú označené zeleným "Z". Tí citlivejší si ráno nevšimnú premávku, ale krásu rána. Rojkovia?
Realisti si všimnú možno aj menej vtákov sediacich na elektrických vedeniach. Ak vôbec. Mŕtvy ježko na ceste? Napočítaš ich za týždeň snáď aj desiatku. Z komerčného rádia znie dopravný servis "dajte si pozor na srnku na D1 v smere...." Vydesená líška našla smrť na ceste medzi obcami.
Pri parkovaní už vieš, že bude rušný deň. Vystúpiš z auta a hovoríš si, že je to len práca. Baví ťa. Obohatí ťa. Si rád, že ju máš, veď je korona. Tak veľmi skloňované slovo súčasných dní. Všade necháva po sebe len chaos. AK nie si sebec, vypočuješ si čo ti ľudia hovoria. Nie len naoko. Trápenie a bezmocnosť? Z bezmocnosti má každý obavy. Lebo na ňu reagujeme rôzne, je ťažké vtedy čeliť pocitom. Plač a hnev možno smiech či ticho. Mĺkvo a bezmocne si prehrávaš v hlave myšlienky. Ťažko ich vysvetliť. Preto sú len tvoje. Keď sa pýtaš ľudí, ako sa majú je to zo slušnosti alebo ťa to zaujíma?
Niekedy sa to stáva aj mne. Sebectvo. Komplex JA. Občas ním zraním. Či si to uvedomujem, je vec druhá. Pýtam sa len keď ma niečo zaujíma. Možno som sebecká, a čakám to isté od druhých. Nezaujíma ťa? Nepýtaj sa. Nepíš. Nevolaj. Zaujíma ťa to? Buď prítomný. Vnímaj. Ľudia, ktorých máš rád nie sú samozrejmosť. Každý má svoj vlastný pohár trpezlivosti. S falošným záujmom môžeš rátať u iných...keď niečo razom potrebujú. Vtedy ťa poznajú.
Brať všetko ako samozrejmosť a byť sebecký je a vždy bude chybou. Nie vždy je to úmyslom, ale vždy to má nejaký dôsledok viditeľný alebo neviditeľný.
Naše reakcie nás robia tým, čím sme. Všímaj si kto pri tebe stojí v pekných aj krušných chvíľach. Obzri sa, poobhliadni a vnímaj. Nemôžeš byť len bútľavou vŕbou alebo to chcieť od druhých.
V práci, škole, na zastávke, v autobuse, obchode, nemocnici či pošte...vnímaj ľudí. Nie si na svete sám. Ľudia sú skvelí a predsa sú tu aj takí, ktorí sa nezmenia. Ale to neznamená, že taký budeš aj ty. Raz keď som bola v západných Tatrách, videla som tam nevinne položený kamienok. Centrofixou na ňom bolo napísané: "Oko za oko a svet bude slepý". Také nenápadné posolstvo drobného kamienka položeného na kuse veľhory.
Skúšam si všímať čo ľudia hovoria keď sa ich opýtam ako sa majú, alebo ako zvládajú súčasnú situáciu. Všímam si, ako sa ľudia tvária keď im zalichotím a myslím to úprimne. Možno ak by bolo viac v týchto rušných dňoch bezprostrednosti ako sebectva...KEBY BOLO KEBY...BOLI BY SME V "NEBI"?